Gabriela Oremová
Skúsim
Ochladilo sa. Nič zvláštne, veď je už november a po iné roky bolo aj chladnejšie. Vždy keď sa striedajú ročné obdobia, okrem iného prehodnocujeme svoje šatníky.
Som presvedčená ,že ak človek do svojho zámeru vloží silu svojej duše a teplo svojho srdca, celé nebo sa spojí, aby mu pomohlo! Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Ochladilo sa. Nič zvláštne, veď je už november a po iné roky bolo aj chladnejšie. Vždy keď sa striedajú ročné obdobia, okrem iného prehodnocujeme svoje šatníky.
Cez víkend som si pustila STV a tam práve bežala relácia v ktorej mladý muž hovoril o tom, že nechce chodiť do práce. Chce byť len doma, starať sa o malé dieťa, dom a záhradu...
Človek je tvor omylný. Dokonca sa hovorí, že chybu urobí len ten, kto pracuje, kto leží pred televíznou obrazovkou, nepokazí nič. Myslela som si, že sa mi to nemôže stať a ani dnes nechápem, ako a kde sme sa všetci pozerali, keď sme si nič nevšimli.
Dozrievajú hrušky. Žltučké, voňavé, sladučké, akoby v nich boli zatvorené malé slniečka. Pri dome, kde som prežila detstvo sme tiež mali jednu takú hrušku. Bol to majestátny strom v tvare písmena Y. Keď som bola celkom malá, staral sa o mňa dedko, môj najdrahší deduško Ferko, ktorý mi absolútne všetko dovolil.
Väčšina mladých ľudí má svoj životný cieľ, svoju predstavu o budúcej profesii o kariére. Mala ho aj mladá slečna, ktorá objavila svoj talent a rozhodla sa tvrdo pracovať, aby sa dostala na vysnívanú vysokú školu.Túžby, plány a predstavy sú jedna strana mince a realita všedných dní je strana druhá a to, čo sa odohrávalo na ceste hrdinky tohto príbehu si čestný človek ani v zlom sne nevie predstaviť.
Bol august. Rozpálenú a zaprášenú krajinu často bičovali búrky. Mútna voda sa valila poliami, ulicami, dedinami a všade ostala po nej spúšť a slzy. Ľudia z našej dediny vždy po daždi bežali na kopce za cintorínom a hľadeli čo rozbesnený Váh a riečky, čo sa do neho vlievali pobrali z dvorov a vliekli so sebou až k nám dolu. Bol to veľmi smutný pohľad a mala som prísne zakázané chodiť sa na to strašné divadlo pozerať .No neboli to jediné katastrofy onoho leta, moje spomienky blúdia v roku 1968. Mama pracovala v tom čase na miestnom národnom výbore v našej obci a hoci som bola dieťa, postrehla som, že sa niečo deje.
Bolo to dávno. Naša prvá dcérka mala tri mesiace a veľmi zle spávala. Priam neznášala dom v ktorom sme bývali. Len čo som s ňou vošla dnu bola nespokojná. Venovala som jej snáď každú minútu a neustále som špekulovala čo robiť, aby aspoň na chvíľku bola ticho. V kočiku a vonku na vzduchu búvala, preto som sa neustále motala vonku.
Mala som štrnásť. Moja kamarátka bola o rok staršia. Oslavovala narodeniny aj to, že ju prijali na vysnívanú strednú školu. Tiež už mala svoj novučičký občiansky preukaz. Rodičia jej pripravili oslavu na ktorú som bola pozvaná.
Vonku je strašné počasie. Náš psík sa skrútil v pelechu a len občas jedným okom mrkne, či náhodou neodchádzame všetci preč z domu, nerád ostáva sám a spí ďalej. Hádam by prespal celé tieto usmrkané,chladné dni. Na človeka má toto daždivé obdobie podobný vplyv. Máme šťastie, nevytápa nás, hoci nám voda vymyla po záhrade množstvo brázd, katastrofy nás zatiaľ obchádzajú. Len nikto nevie, či z toho, čo sme zasadili aj niečo narastie. V záhrade a na dvore sa nič robiť nedá ,tak skúsim niečo vymyslieť dnu.
Som súčasťou smútiaceho davu. Ženy sa modlia, monotónne odriekajú ruženec. Niekto sa pridá, niekto nie. Okolo zosnulej, ktorú už o malú chvíľu uložia do čerstvo vykopaného hrobu, je zhromaždené smútiace príbuzenstvo. Oproti mne stojí šedivý pán, oči sa nám stretli a ja s prekvapením zisťujem, že mu je do smiechu. Musí sa veľmi premáhať, aby svoju očividnú veselosť udržal na uzde.
Každý človek túži svoj život prežiť v zdraví, šťastí a v radosti, aby sa mohol naplno realizovať. Od mala nás rodina aj spoločnosť vtesnáva do mantinelov pomocou prikazov, rozkazov, predpisov, paragrafov a mnohých nariadení, ktoré sa musíme naučiť rešpektovať a dodržiavať. To sa smie a to nesmie, to sa patrí a to zas nepatrí. Kráčajúc cestami života pomaly na vlastnej koži zisťujeme, čo sa stane keď zakopneme, alebo keď nebodaj vyčnievame z davu. Často sa stáva, že niektoré veci len preberáme, alebo bez rozmýšľania opakujeme, lebo tak sa to patrí a bodka.
V aute sedím na mieste spolujazdca. Toto miesto má také aj onaké pomenovania, no ja mám z neho hlavne dobrý výhľad. Som pozorovateľ, radca, šomroš, bavič, veliteľ vozu a mávam aj iné funkcie, vždy podľa toho, aká ďaleká cesta je pred nami.
Poznám jedného pána profesora, ktorý sa zaoberá podstatou a princípom javov, ešte donedávna zahalených do závoja mystiky. Objasňuje minulosť, prítomnosť aj budúcnoť ľudskej civilizácie na Zemi. Jeho učenie, mnohé daľšie učenia a samotný každodenný život len potvrdzujú, že nič sa nestane len tak, náhodou.
V jednej veľmi dobre situovanej rodine sa po dlhom, predlhom očakávaní narodilo nádherné dievčatko. Absolútne všetci boli unesení týmto drobučkým stvorením v ktorého príchod už nedúfali. Pred bránou luxusného rodinného sídla neustále niekto zvonil a ponúkal pomoc a prinášal darčeky. V tejto rodine už veľmi dávno žiadne dieťa nemali, preto si úplne každý člen pokladal za česť a povinnoť podieľať sa na výchove malej princezničky. Jej nožičky sa nemuseli dotknúť zeme, ani keď už vedela chodiť, stále ju mal kto nosiť na rukách.
Nedávno som upratovala a triedila množstvo potvrdení a papierikov v krabiciach, ktorých som sa chcela zbaviť. Zistila som, že skladujem ešte predrevolučné písomnosti, prevažne bezcenné, no jeden nález ma riadne rozčúlil, vlastne naštvala som sa sama na seba v spojitosti s tým, čo stálo na nešťastnom papieriku. Pripomenul mi udalosť starú osemnásť rokov.
My sme tak urobili vlani, presnejšie v predsviatočnom zhone. Prvý plán bol síce iný, no prišiel vážny záujemca o byt a zrazu sme sa sťahovali.Problém nenastal pri rýchlom balení a prevážaní, ani to nám neprekáža, že máme s domom stále ešte veľa práce. Nervy nám aj štvrť roka po presťahovaní cvičia veci, ktoré by mali byť dávno bez problémov vybavené, ale....
Pred pár dňami mal najmladší člen našej rodiny štvrté narodeniny. Povedala som si, že oblečenie bude najvhodnejši darček, nakoľko rastie ako z vody, tak sa vždy niečo nové hodí. Hračky som vylúčila, lebo má nimi zaprataný celý svoj kútik a aj tak ho najviac interesujú úplne iné nástroje. No netuśila som, čo ma čaká.