reklama

Strach má rôzne podoby

Bolo to dávno. Naša prvá dcérka mala tri mesiace a veľmi zle spávala. Priam neznášala dom v ktorom sme bývali. Len čo som s ňou vošla dnu bola nespokojná. Venovala som jej snáď každú minútu a neustále som špekulovala čo robiť, aby aspoň na chvíľku bola ticho. V kočiku a vonku na vzduchu búvala, preto som sa neustále motala vonku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Dedina v ktorej sme u svokrovcov bývali bola neďaleko vojenského priestoru. Naši priatelia, ako sme im vtedy museli hovoriť, boli vo vojenskom priestore doma. Prišli nás vraj zachrániť a usadili sa na pekných pár rôčkov ako na svojom. Oficieri sa mali dobre, ba lepšie ako dobre! Keď raz konečne prišiel čas a museli svoje kráľovstvo opustiť, takmer všetci plakali. No bežní, radoví vojaci mali u nás asi takú istú nemilosrdnú drezúru ako doma vo vtedajšom ZSSR.

V ten horúci júlový deň som sa tiež vybrala s mojou malou slečnou na prechádzku. Bolo treba prejsť cez susedov dvor, aby som sa dostala do centra obce. Vtom sa na dvore zjavili dvaja zúbožení vojaci s ešusom v rukách a začali ma prosíkať, aby som im išla kúpiť pivo do pohostinstva. Dávali mi aj pokrčené ruské ruble, no zrazu sme začuli podozrivo hlučný štekot psov a chlapi sa v okamihu stratili. Vbehli do susedovej drevárne, ale dvere už nestihli zatvoriť, takže na mňa vystrašene nemo hľadeli. Zároveň pred susedovým domom zastala hliadka. Boli to traja oveľa lepšie vyzerajúci vojaci s vyššími hodnosťami a ozbrojení po zuby. No im sa pohľad do drevárne nenaskytol, bránili im v tom dvere. Vyrukovali na mňa s množstvom otázok, ale ja som len záporne krútila hlavou, tak sa pobrali preč.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tiež som sa snažila zmiznúť čo najďalej. Ani u nás, ani u susedov nebol nikto doma. Všetci boli v práci a deti v pionierskom tábore .Chodila som s kočíkom po dedine hádam tri hodiny a nikomu som ani necekla o tom, čo som zažila. Až večer, keď prišiel sused domov z práce a hovoril, že našich priateľov bude o dvoch menej, lebo im ušli, chytili ich a určite padnú za vlasť, lebo iná možnosť u nich nebola, ma premkol obrovský strach.

Často mi chodí po rozume tento príbeh. V tej obci to nebolo pre obyvateľov nič zvláštne, ale ja som sa tam len vydala a nevedela som si v takých podmienkach predstaviť spokojný život. Streľba, neustále presuny armády, hukot lietadiel a vrtulníkov až poháre štrngali na poličke a hliadky hľadajúce zbehov, ktorí to už mali spočítané. Ľudia hovorili, že na všetko sa dá zvyknúť, keď človek chce. Mnohí sa s oficiermi spriatelili, dokonca u nich nakupovali samovary, cukríky a iný v tom čase zaujímavý tovar.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No ja som tam nemohla žiť, stále som videla dva páry na smť vydesených očí v susedovej drevárni a robila som všetko preto, aby sme sa odsťahovali do bezpečnej vzdialenosti.

Gabriela Oremová

Gabriela Oremová

Bloger 
  • Počet článkov:  43
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som presvedčená ,že ak človek do svojho zámeru vloží silu svojej duše a teplo svojho srdca, celé nebo sa spojí, aby mu pomohlo! Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu